• Anna Valentová

Život s depresiou

Dnes máme pre Vás rozhovor s človekom, ktorý žil s depresívnou poruchou naozaj dlho, a prekonal už niekoľko epizód. Má 27 rokov a povie Vám, aké to je žiť s depresiou, na čo si dávať pozor, alebo že aj zdanlivo banálne veci môžu byť spúšťačom chorých myšlienok a pocitov.


Kedy sa u Teba prejavovať prvé príznaky?

Prvé príznaky sau mňa začali prejavovať v období dospievania, asi vo veku 14-15 rokov. Ja som si neuvedomoval, že sa so mnou niečo deje. Spomínam si však, ako sme boli s kamarátmi v jednom podniku, kde mi zrazu prišlo veľmi zle. Rozbúchalo sa mi srdce, a tak som čašníčke povedal, nech mi zavolá záchranku, že mám niečo so srdcom. Na to mi povedala, že sa mám upokojiť. Postupne to teda opadávalo, išiel som domov, a začalo to znovu. Aj mame som povedal, aby mi zavolala záchranku, ale odpoveď mi bola rovnaká, že sa mám upokojiť, že to je psychika. Tak mi dala magnézium a išiel som spať. Na ďalší deň som išiel do školy, nemysliac na to, čo sa stalo.


Ako si sa odhodlal vyhľadať pomoc odborníka?

Záchvaty sa začali opakovať, a vždy to bolo silnejšie a silnejšie, až kým ma to nezačalo obmedzovať v každodennom živote a nevedel som to vôbec ovládať. Rodičia ma poslali najskôr k obvodnej lekárke, tam mi urobili vyšetrenia, a keď na nič neprišli, poslali ma k psychiatrovi, ktorý mi vtedy nasadil lieky a diagnostikoval panickú poruchu. Viem, že som potom na kontrolu chodil každé 3 týždne, niekoľko mesiacov som bral lieky a záchvaty zoslabli. Potom mi postupne začal tie lieky vysádzať, mohol so mať vtedy tak 16 rokov. Záchvaty sa potom často neobjavovali.


Čo si myslíš, že bolo u teba spúšťačom?

Ja som si myslel, že to bolo preto, že som skúšal marihuanu. Potom som ju nemohol ani vidieť, už som to nikdy nechcel zažiť a mal som voči nej odpor. Niekoľko rokov som bol potom úplne v pohode. Keď som mal 23 rokov, mal som vyšetrenie na nejakom elektromagnetickom prístroji, lebo som mal problémy s kŕčovými žilami. Bol po operácii a vedel som, že mi to pomôže, že sa mi zlepší prietok krvi a tak som išiel. Potom som už vedel, že so mnou nie je niečo v poriadku. To som už nezažíval úzkosť, ale padol som do veľmi ťažkej depresie, ráno som sa zobudil, vôbec že nič som necítil... A tam začal nový boj s depresiou.


Ako sa depresia prejavovala u teba, aké si mal príznaky?

Nič som necítil, žiadne emócie žiadnu radosť zo života, žiaden adrenalín, žiadnu chuť, čuch, mal som pocit oslabenia, celkovo sa mi nedalo fungovať. Veľmi som sa musel premáhať, aby som sa vôbec osprchoval. Potom som nemohol spať, celé noci som prebdel a spánkový cyklus sa mi narušil. Ľudia si mysleli, že som stále nad niečím premýšľal, alebo že som mal starosti, no v mojom živote nič zlé nebolo, nič ma netrápilo, no zaspať som nevedel. Moje psychické zdravie na tom bolo veľmi zle, a pociťoval som to aj po tej fyzickej stránke. Tak som musel ísť znova za lekárom. Nasadili mi lieky, no nezabrali. Tak mi museli lieky meniť, znovu a znovu, trvalo dva roky, kým som sa pozbieral ako tak dohromady.


Keď sa mi čo len trošku polepšilo, lieky mi začali vysadzovať. Cítil som sa skvelo, začal som zase pociťovať emócie, žiť naplno, cestovať, užívať si život. Dobre som spal, vrátila sa mi chuť do jedla. Nenapadlo mi, že by sa taký stav niekedy mohol vrátiť. Neskôr som sa zistilo, že mám vysoký krvný tlak a zväčšené srdce a nasasdili mi lieky. Ja som lekárke nepovedal, že mám aj psychické problémy. Vtedy som nevedel, že depresívnu epizódu vedia spustiť aj iné lieky, tak som to zamlčal. Začal som znovu padať do depresívnej epizódy, myslel som si, že tentokrát to zvládnem lepšie, ale mýlil som sa. Nemal som žiadnu chuť na jedlo, necítil som strach ani vzrušenie. Od kedy začala táto epizóda ubehlo rok aj dva mesiace, a môj boj ešte stále trvá.


Mal si myšlienky aj na samovraždu? A aké silné u teba boli?

Počas druhej epizódy som bol tak hotový, že aj keď som vedel, že si nič nespravím, mal som strach, že to nezvládnem. Bolo to trýznenie vo vlastnom tele, stále som musel byť pri rodičoch, ako malé dieťa, stále ma museli kontrolovať. Sám som ich poprosil, aby na mňa dali pozor, že neviem či si neublížim. Nemal som nad sebou žiadnu kontrolu.


Čo ti najviac pomáha pri boji s depresiou?

Mnohí ľudia by povedali, že človek si vie zlepšiť náladu napríklad tým, že si niečo kúpi, alebo zájde do prírody. U mňa to tak nie je. Nemal som žiadne výkyvy nálad. Čo mi pomohlo najviac boli lieky a čas. A samozrejme viera v Boha, pomohla mi aspoň v tom, aby som si neublížil.


Ako depresívna porucha ovplyvnila tvoj výkon v práci?

Pracujem s ľuďmi, a aj keď som nejako fungoval, mal som problém sa sústrediť. Často som vôbec nevnímal, čo sa okolo mňa dialo, veľa som zabúdal. Bolo to veľmi ťažké.


A ako reagovala Tvoja rodina?

Moja mama mala s psychickým zdravím celý život problémy. Takže aj keď som bol mladší, a mal som diagnostikovanú panickú poruchu, ona vedela, že niečo nebolo v poriadku. No máme to v rodine.


Ľudia v tvojom okolí ako reagovali?

Prvýkrát, keď mi diagnostikovali panickú poruchu, vedela o tom iba moja mama. Keď mi neskôr diagnostikovali depresívnu poruchu, vedeli to viacerí moji najbližší, veľmi ma prekvapilo, ako ma podporovali. No našli sa aj ľudia, ktorí mi tvrdili, aby som išiel k liečiteľovi, že sa mám otvoriť spirituálnym veciam. Hľadali za tým niečo duchovné, chybu vo mne, či nejakú skrytú traumu.


Čo by si rád odkázal ostatným ľuďom?

Že liečba antidepresívami nie je návyková. Keby niekto bral antidepresíva aj ťé rokov, neostane závislý, takže sa ich netreba báť, ani sa netreba za to hanbiť. Nie všetko človek zvládne sám. A hlavne, vyhýbať sa psychotropným látkam, vedia narobiť škodu.