• Anna Malová

Ako sa (ne)správať k pacientom po hospitalizácii

Keď sa v spomienkach vraciam k svojim hospitalizáciám, mám pocit, ako by sa ani nestali. Akoby sa mi tie týždne, čo som v nemocnici strávila, vymazali z pamäte. Niekedy sa mi zdá, že to celé bolo len sen.


Pamätám si však, že ani jedna hospitalizácia samotná nebola tak nepríjemná, ako návrat do bežného života medzi mojich blízkych. Nie že by sa mi snažil niekto ublížiť, no interakcie s ľuďmi boli zrazu veľmi nepríjemné, pretože nikto z nás nevedel, ako sa zachovať.


Keď sa však na to pozerám spätne, uvedomujem si, čo sa dalo spraviť lepšie, preto som sa s Vami rozhodla podeliť o odporúčaniach o tom, ako sa k svojim blízkym po hospitalizácii (ne)zachovať.


  1. Tváriť sa, že sa nič nestalo.


Mnoho mojich blízkych nevedelo, čo povedať. A ja tiež nie. Ani jeden z nás sa v takej situácii pred tým neocitol. Moji blízki sa báli, že mi ublížia svojimi slovami, a ja som mala zase strach si priznať, že potrebujem podporu.


Niektorí ľudia preferujú sa o týchto témach nerozprávať, a každý sa s emocionálnou bolesťou vyrovnáva inak. No pre iných to môže znamenať, že hospitalizáciou i svojím zdravotným stavom svojich blízkych odstrašili, alebo to môže navodiť pocit, že na nich im blízkym nezáleží. V oboch prípadoch to môže byť veľmi bolestivé.


Ak sa so svojho blízkeho chcete podporiť, no neviete ako, tu je niekoľko nápadov:


Ako Ťa môžem podporiť?


Je niečo, čo by som pre Teba mohol/a spraviť?


Ak sa chceš niekedy porozprávať, som tu pre Teba.


Ak sami máte problémy a potrebujete čas pre seba, i slová ako “Potrebujem nejaký čas pre seba a postarať sa o svoje zdravie, ale chcem aby si vedel/a, že som na Teba hrdý/á, že si sa rozhodol/a pre liečbu” ukážu Vašim blízkym, že Vám na nich záleží.


2. “Si si istá, že tie lieky potrebuješ?”


Nielenže je táto otázka irelevantná, tiež naznačuje, že brať lieky je niečo zlé, nevhodné, či niečo, za čo by sme sa mali hanbiť. Sama som mala výčitky, že som chorá, mala som pocit, že ma nikto kvôli tomu nebude mať rád.


Moje rodinní blízki sa veľmi báli, že budem celý život na liekoch, a že lieky zmenia, kto som. To však nie je pravda, aj keď som na liekoch doteraz, viem, že na nich nebudem celý život, a moja dávka sa zmenšuje spolu s pokrokmi v liečbe.

Či lieky sú alebo nie sú potrebné, o tom rozhodne lekár. Pacient má možnosť radu lekára prijať alebo nie, no lekári nám nechcú zle tým, že nám tie lieky predpíšu. Pýtať sa, či lieky naozaj potrebujeme, naznačuje, že náš zdravotný stav nie je dostatočne vážny, a zľahčuje to tak neľahkú situáciu pacienta.


3. “Mohla si nám to povedať, dalo by sa tejto situácii predísť.”


V mojom prípade, táto “situácia” bolo siahnutie si na život. Mala som pocit, akoby si ľudia mysleli, že samovražda bolo riešenie číslo jedna na mojom zozname. Mala som výčitky, že som sa nesnažila viac. Cítila som sa, akoby som bola veľmi slabá a hlúpa.


No nebolo to tak - navštevovala som psychológa, veľmi som sa snažila, aby mi bolo lepšie. Čítala som všetky možné knihy o tom, ako depresiu prekonať. Keď mi bolo ťažko, povedala som o tom niekomu, vedela som si priznať, že pomoc potrebujem. Aj keď som však povedala niekomu o mojich samovražedných myšlienkach, mala som pocit, že ma nikto nebral vážne. Bola som len to dievča, čo “chcelo pozornosť”.


Stáva sa, že sa človek zrúti a okamžite siahne si na život. No tiež sa stane, že sa človek veľmi snaží, a zdravotný stav sa nezlepšuje, že človek nechcel zomrieť, no nevidel iné východisko. Duševné choroby majú nevýhodu v tom, že ich nevidíme, a teda predpokladať, že sa niekto hospitalizácii mohol jednoducho vyhnúť tým, že by o tom niekomu povedal, môže vyvolať dojem zľahčovania celkovej situácie pacienta.


4. “Som rád, že už Ti je dobre.”


Tešilo ma, že ľudia okolo mňa chcú, aby som sa cítila lepšie. Hospitalizácia však neznamená, že sa človek vylieči behom niekoľkých týždňov. Hospitalizácia je len začiatok samotnej liečby, po prepustení nasleduje ešte veľa práce. Nehovoriac o tom, že návrat k bežnému životu sa môže zdať nepredstaviteľne náročný.


Hospitalizovaná som bola dvakrát, z dvoch rôznych dôvodov. Či som z nemocnice odchádzala kvôli depresii alebo anorexii, nebolo mi dobre. Bola som stabilizovaná, a bolo mi určite lepšie. Mala som však pocit, že bolo okolo mňa mnoho očakávaní o tom, ako by som sa mala cítiť, až neostal priestor na to, aby som vyjadrila, ako sa skutočne cítim.




Situácie, pri ktorých sa blízky človek dostane na psychiatrické oddelenie, môžu byť traumatizujúce. Môže ísť o silný záchvat, pokus o samovraždu, skolabovanie kvôli nedostatku živín. Traumatizujúce sú pre okolie i samotného pacienta, a je nesprávne očakávať, že po prepustení z nemocnice bude všetko v poriadku, aj keď by sme si to veľmi priali. Je veľmi dôležité ukázať našu podporu, ale zároveň naším blízkym venovať dostatok priestoru, pretože každého potreby sú individuálne.