• Anna Valentová

Ako‌ ‌sa‌ ‌správať‌ ‌k svojmu‌ ‌dieťaťu ‌po‌ ‌pokuse‌ ‌o‌ ‌samovraždu?‌

Ako‌ ‌sa‌ ‌správať‌ ‌k svojmu‌ ‌dieťaťu ‌po‌ ‌pokuse‌ ‌o‌ ‌samovraždu?‌ ‌To‌ ‌je‌ ‌otázka,‌ ‌ktorú‌ ‌si‌ ‌kladie‌ ‌mnoho‌ ‌rodičov‌ ‌alebo‌ ‌iných‌ ‌členov‌ ‌rodiny.‌ ‌Je‌ ‌to‌ ‌téma,‌ ‌o ktorej‌ ‌sa‌ ‌ešte‌ ‌stále‌ ‌moc‌ ‌nerozpráva,‌ ‌a tým‌ ‌pádom‌ ‌prístup‌ ‌rodiny‌ ‌ k deťom‌ ‌a dospievajúcim‌ ‌je‌ ‌často‌ ‌neadekvátny,‌ ‌keď‌ ‌k‌ ‌takej‌ ‌situácii‌ ‌dojde.‌ ‌ ‌

Dnes‌ ‌povieme‌ ‌o tom,‌ ‌ako‌ ‌sa‌ ‌k takému‌ ‌človeku‌ ‌správať,‌ ‌a ukážeme‌ ‌si‌ ‌pohľad‌ ‌ako‌ ‌adolescenta‌ ‌tak‌ ‌aj‌ ‌členov‌ ‌rodiny.‌ ‌Sama‌ ‌som‌ ‌si‌ ‌tým‌ ‌prešla,‌ ‌a v‌ ‌mojom‌ ‌prípade,‌ ‌reakcia‌ ‌a následné‌ ‌správanie‌ ‌mojich‌ ‌blízkych‌ ‌nebolo‌ ‌nápomocné‌ ‌môjmu‌ ‌stavu.‌ ‌Adolescent,‌ ‌ktorý‌ ‌si‌ ‌siahne‌ ‌na‌ ‌život,‌ ‌sa‌ ‌tka‌ ‌rozhodne‌ ‌pret,‌ ‌že‌ ‌prežíva‌ ‌určitú‌ ‌psychickú‌ ‌bolesť,‌ ‌ktorú‌ ‌už‌ ‌nezvláda.‌ ‌A‌ ‌tak‌ ‌sa‌ ‌ju‌ ‌rozhodne‌ ‌ukončiť‌ ‌radikálnym‌ ‌spôsobom.‌ ‌ ‌

Pocit,‌ ‌že‌ ‌sa‌ ‌to‌ ‌nepodarilo,‌ ‌môže‌ ‌byť‌ ‌pre‌ ‌neho‌ ‌náročné.‌ ‌Nastať‌ ‌môžu‌ ‌výčitky,‌ ‌sklamanie‌ ‌zo‌ ‌svojho‌ ‌zlyhania,‌ ‌či‌ ‌zo‌ ‌spôsobovania‌ ‌problémov.‌ ‌Častou‌ ‌reakciou‌ ‌od‌ ‌okolia‌ ‌sú‌ ‌ďalšie‌ ‌výčitky.‌ ‌“Ako‌ ‌si‌ ‌mi‌ ‌to‌ ‌len‌ ‌mohla‌ ‌spraviť?”‌ ‌Je‌ ‌prirodzené,‌ ‌že‌ ‌rodičia‌ ‌a‌ ‌blízki‌ ‌majú‌ ‌strach,‌ ‌sami‌ ‌môžu‌ ‌mať‌ ‌výčitky,‌ ‌že‌ ‌niečo‌ ‌spravili‌ ‌zle,‌ ‌že‌ ‌niečo‌ ‌zanedbali.‌ ‌No‌ ‌výčitky‌ ‌môžu‌ ‌mať‌ ‌opačný‌ ‌efekt,‌ ‌aký‌ ‌by‌ ‌rodičia‌ ‌chceli.‌ ‌Preto‌ ‌je‌ ‌lepšie‌ ‌dať‌ ‌ dieťaťu‌ ‌pocit,‌ ‌že‌ ‌pri‌ ‌ňom‌ ‌stoja,‌ ‌pocit‌ ‌pochopenia,‌ ‌a‌ ‌byť‌ ‌mu‌ ‌oporou.‌ ‌Pre‌ ‌pacientov‌ ‌s depresiou‌ ‌je‌ ‌potrebné,‌ ‌aby‌ ‌rodina‌ ‌držala‌ ‌súdržne‌ ‌pri‌ ‌sebe,‌ ‌dokonca‌ ‌je‌ ‌ dokázané,‌ ‌že‌ ‌súdržnosť‌ ‌a expresivita‌ ‌rodiny‌ ‌priaznivo‌ ‌pôsobí‌ ‌na‌ ‌faktory‌ ‌proti‌ ‌depresii,‌ ‌beznádeji,‌ ‌úzkosti‌ ‌a samovražedným‌ ‌myšlienkam.‌ ‌ ‌

Tu‌ ‌je‌ ‌niekoľko‌ ‌tipov,‌ ‌ako‌ ‌sa‌ ‌správať‌ ‌k‌ ‌svojim‌ ‌adolescentným‌ ‌blízkym‌ ‌po‌ ‌pokuse‌ ‌o‌ ‌samovraždu:‌ ‌

-Skúste‌ ‌sa‌ ‌dieťa‌ ‌neodcudzovať,‌ ‌nech‌ ‌Vám‌ ‌radšej‌ ‌povie,‌ ‌čo‌ ‌cíti,‌ ‌a ako‌ ‌to‌ ‌on‌ ‌prežíva.‌ ‌ Niekedy‌ ‌je‌ ‌najlepšou‌ ‌podporou‌ ‌vypočutie.‌ ‌

-Neporovnávajte‌ ‌ho‌ ‌s inými‌ ‌ľuďmi.‌ ‌Naozaj‌ ‌mu‌ ‌nepomôže,‌ ‌keď‌ ‌mu‌ ‌poviete,‌ ‌že‌ ‌sú‌ ‌na‌ ‌ svete‌ ‌ľudia,‌ ‌ktorí‌ ‌sa‌ ‌majú‌ ‌horšie,‌ ‌mohlo‌ ‌by‌ ‌to‌ ‌spôsobiť‌ ‌dieťaťu‌ ‌výčitky,‌ ‌že‌ ‌sa‌ ‌cíti‌ ‌tak‌ ‌zle‌ ‌ bez‌ ‌väčšieho‌ ‌dôvodu.‌ ‌

-Skúste‌ ‌nezľahčovať‌ ‌situáciu,‌ ‌ani‌ ‌hovoriť,‌ ‌že‌ ‌to‌ ‌musí‌ ‌prekonať‌ ‌sám,‌ ‌radšej‌ ‌mu‌ ‌buďte‌ ‌ oporou.‌ ‌ ‌

-Skúste‌ ‌hľadať‌ ‌spoločné‌ ‌aktivity,‌ ‌pri‌ ‌ktorých‌ ‌by‌ ‌sa‌ ‌dieťa‌ ‌mohlo‌ ‌sústrediť‌ ‌na‌ ‌veci,‌ ‌ktoré‌ ‌ by‌ ‌ho‌ ‌mohli‌ ‌aspoň‌ ‌trochu‌ ‌odreagovať‌ ‌.‌ ‌

-Trávte‌ ‌s ním‌ ‌čas,‌ ‌keď‌ ‌to‌ ‌potrebuje,‌ ‌ale‌ ‌nezabúdajte‌ ‌aj‌ ‌na‌ ‌jeho‌ ‌súkromie‌ ‌a vlastné‌ ‌ potreby.‌ ‌

Zdroje:‌ ‌‌Prohuman‌