• Tereza Laktišová

Gesto a dieťa v nás

Je pre mňa fascinujúce, ako sa aj v tých najmenších gestách vedia prejaviť naše charaktery. V tom ako ti niekto zakýva, ako ťa objíme, ako sa pozerá, ako maľuje, ako je.


Keby ste došli ku mne, vidíte nedokončené obrazy, tucet na viackrát napísaných mailov, moje stravovacie návyky sú tiež celkom vtipné.


Potom sú ľudia, ktorí sú pomalí, s ktorými sa nedá nakupovať pretože sa vracajú do tej istej uličky po piaty raz, keď si zrazu spomenú, že potrebujú ešte niečo. Ktorí z princípu nasadnú do prvého busu a neskôr prestúpia radšej, než aby počkali na priamy spoj. Ktorí vojdú do obchodu, vyberú jednu vec ktorú potrebujú, a idú k pokladni. Ktorí sa snažia mať všetko nepríjemné rýchlo vybavené. Viete, takí ktorí ten posledný pásik špiny čo ostane po zametaní iba rozmetajú naokolo. Ktorí hovoria tak, "ako im huba narástla" aj v situáciách, kedy hovoriť tak je riskantné. Ktorí sa pri prvej príležitosti vyhnú každej robote, a takí ktorí sa vyžívajú v nepodstatných detailoch. Ktorí za každú cenu nedojedia jedlo, lebo veď nemusia. Naopak takí, ktorí musia zjesť vždy celý tanier a nemôžu vyhodiť ani poslednú kvapku zo štamprlíka. Takí ktorí ti vypijú spontánne tvoje pivo a nechajú si platiť drinky.A takí ktorí ti dajú odpiť z kofoly a zo zásady kúpia nejaký snack pre všetkých. Keď ti dajú pizzu, musíš si odkusnúť, pretože deliť sa je správne.


Je úžasné, akí sme všetci rôzni. A aj smiešne, že takí ktorí si nechávajú platiť pivo sa dajú dokopy s takými, ktorí im to pivo prirodzene zaplatia. Perfekcionisti tiahnu k neriešičom a organizátorom, introvert s extrovertom sa navzájom adoptujú. Vieme si zapadnúť do karát aj vďaka svojim nedokonalostiam a obranám. Ktoré sa určite dajú zbrúsiť, ale v jadre sme niekde stále rovnakí.


Vravím obrany, pretože si myslím že okrem našich pováh tieto malé črty patria k našim spôsobom, akými sme sa naučili veci v živote riešiť. Tie sme sa naučili fakt veľmi skoro v detstve, pretože sú úplne automatické. Úplne podvedomé. Sú to obrany, ku ktorým nás ťahalo celé telo - aby sme prežili. Tak mi občas príde že sme všetci také veľké deti ktoré len vedia ako sa v spoločnosti správať, ale vnútri sú stále rovnaké. Ktoré možno museli kričať, aby si ich niekto všimol, ktoré sa museli rozdeliť, inak by bola bitka, ktoré niečo možno "museli pochopiť", aj keď nemali na to mozgovú kapacitu, ktoré sa celý život snažili rozosmiať smutnú mamu, a doteraz všetkých udivujú, akých extrémnych žartov sú schopní.


Tak nabudúce keď niekoho stretnete a jeho správanie vás rozčúli alebo vám príde divné, skúste si ho predstaviť ako 5-ročné dieťa. Aj svojho rodiča, aj svoju nepríjemnú učiteľku zo strednej alebo vysokej. Svojho nadriadeného, doktorku alebo žobrajúceho bezdomovca, ktorý na vás nadáva. Mne osobne to dáva veľký nadhľad, najmä nad sebou.


Pomôže nám to nájsť nadhľad, ale aj zároveň ísť do hĺbky. Spoznať, kde je moje slabé miesto, a môcť zrazu veci riešiť inak. Už si to nevyčítať, ako mi to kedysi niekto vyčítal. Prísť k sebe a vedieť, že je vo mne dieťa ale časom aj rodič, ktorý ho dokáže upokojiť, a objať aby sa zdvihlo šlo ďalej.


Tak nám v tom držím palce!