• Anna Malová

"Jedz normálne"

“Veď sa len normálne najedz.” Rada nad zlato, ktorú si vypočula už asi väčšina pacientov s poruchou príjmu potravy. Avšak, nie je to tak jednoduché, ako sa to zdá. Pre zdravého človeka je chuť na jedlo a hlad prirodzená, no pre človeka s poruchou potravy sa to veľmi líši. Či už ide o mentálnu anorexiu, bulímiu, ortorexiu či iné ochorenie, jesť “normálne” vôbec nie je jednoduché.


Prečo je to však také ťažké?


U mnohých poruchách príjmu potravy sa hovorí o tzv. nelátkovej závislosti, ktorú môžeme pozorovať napríklad u mentálnej anorexii. Po dlhšom čase hladovania sa odmeňovací proces v mozgu otočí. Zdravý človek sa cíti dobre keď sa naje a uspokojí svoje potreby, v hlave sa mu uvoľní dopamín. Na druhú stranu, keď je hladný, cíti sa podráždene, či agresívne. Pacienti s poruchami príjmu potravy to majú často úplne naopak, odmenení dopamínom sú práve vtedy, keď hladujú, a podráždení, keď sa najedia. Jesť normálne teda nie je vôbec jednoduché.


Ďalší dôvod, prečo táto rada nie je tak vhodná, je, že keby bolo také jednoduché sa normálne najesť, tak by sme predsa normálne jedli. Či nie?


Avšak, čo vôbec znamená normálne?


Poruchy príjmu potravy môžu viesť k psychotickým stavom, kedy pacient vidí jedlo ako najväčšieho nepriateľa, a ľudí, ktorí ho k nemu nútia, ako zlo, ktoré sa ich snaží zničiť. Mnohí pacienti teda nevedia, čo je to primeraná porcia, čo je to primeraný počet kalórii, ktoré by mali prijať. V takýchto stavoch je pre pacientov “normálne” proste nejesť, alebo sa záchvatovo prejedať.


Veľkou zábranou k uzdraveniu, a teda aj zdravému či “normálnemu” jedeniu je, že naša spoločnosť ani úplne nechce, aby sme sa uzdravili. Chudé dievčatá sú ešte stále veľmi obdivované, chválené. Keď niekto schudne, venujeme mu pozornosť a zahrnieme ho komplimentami. Keď vidíme, že niekto neje, vravíme si, aký je silný, akú má pevnú vôľu, že jedlo dokáže odmietnuť pre štíhlosť. Je prirodzené pre človeka, že chce cítiť lásku, uznanie. Keď ju nepociťujeme nikde inde, aspoň odmietnutie jedla nám môže dať pocit hodnoty. Na druhú stranu, pri záchvatovom prejedení sa, tiež sa nedá tak jednoducho jesť normálne, pretože človek stráca kontrolu. Napríklad, keď som sa po dlhšej dobe hladovania záchvatovo prejedla ja, ani som nevedela, koľko som toho zjedla, ani čo som zjedla. Jediné, čo môj mozog registroval, bol pocit plnosti, keď mi bolo po toľkom jedle zle. Takže nie vždy vieme naše stravovanie ovplyvniť len pevnou vôľou či jednoduchým rozhodnutím.


Liečba z porúch príjmu potravy je zdĺhavá, a niekedy sa zdá priam nemožná. Aj pre blízkych je náročné sledovať, ako sa niekto ničí - no hnev či rady ako “jedz normálne” nie sú nápomocné, ba vedia pacientovi priniesť skôr väčšie výčitky a stres. Ako teda môžeme našim blízkym pomôcť inak?


Ak máte v okolí niekoho, kto sa trápi s poruchami príjmu potravy, je dôležité mu dať vedieť, že pri ňom stojíte, že ho máte radi. Je dôležité pozornosť od vzhľadu a váhy presmerovať na osobnosť človeka, a ukázať mu, že v tom skutočne leží jeho hodnota. Pretože to je presne to, čo nám dáva choroba, pocit lásky a úspechu, ktorý závisí na našej váhe. Preto je dôležité, aby sa pacienti naučili nájsť lásku a hodnotu v iných oblastiach života, v tých, na ktorých záleží. Slová ako “mám Ťa rád” alebo “obdivujem, aká si láskavá a šikovná” vedia človeku dať omnoho viac.