• Anna Malová

Môže za to puberta?

“Myslíš si, že ja som nebola v puberte?”


Podľa mňa je to otázka, na ktorú sa oplatí odpovedať.


Pre lepší obraz diania, táto rétorická otázka mi bola položená počas jedných z najťažších období, a zrovna v ten najnevhodnejší moment.


Bolo to pár dní potom, ako som sa rozišla s priateľom. Či si to chcem priznať alebo nie, chýbal mi. Taktiež, bolo to chvíľu po prepustení z nemocnice. A tak jedného dňa si moja choroba povedala, že je čas prevzať nad mnou kontrolu, keď som tak “oslabená”. Skončila som ležiac v posteli, plačúc, búchajúc si hlavu o stenu. Kričala som popri tom, že nechcem žiť.


V tom sa otvorili dvere a pred mnou sa objavila moja staršia sestra. Ja som stále plakala, ona sa ma pýtala, čo sa deje. Náš rozhovor bol krátky. Odpoveď na môj krik bol “Myslíš si, že ja som nebola v puberte?”. Aby som svoju sestru nevykreslila nijako zle, dodala k tomu, že ma všetci majú radi a chcú, aby som tu bola s nimi. No táto otázka vo mne dlho rezonovala. Čo ak naozaj za všetko môže puberta, a ja vôbec nie som chorá? Čo ak si len nahováram, že som chorá?


K tomuto by som rada citovala moju doktorku: “Vieš, niekedy je ťažké oddeliť psychickú chorobu od osobnosti človeka. Preto ako lekári často posudzujeme chorobu na základe toho, ako ovplyvňuje funkčnosť človeka v bežnom živote.”


Dlho som sa nad tým zamýšľala. Ako depresívna porucha a porucha príjmu potravy môže ovplyvňovať moju funkčnosť? Nakoniec bol môj zoznam dlhší, ako som čakala.


K záveru by som chcela povedať, že puberta a choroba sú dve rozdielne veci. Pretože nielen tínedžeri majú psychické poruchy. A psychické poruchy nezmiznú s tým, že človek dospeje.




fotograf: Ľudmila Ježová


Rada by som sa s vami podelila o niekoľko príkladov mojej “nefunkčnosti”:

  • Niekedy by som nešla s kamarátmi von zo strachu, že pôjdeme spolu jesť.

  • Miesto trávenia času s priateľom by som radšej cvičila.

  • Beznádej by mi častokrát nedovolovala vstať z postele.

  • Je veľmi ťažké tráviť čas s blízkymi so strachu, že im zhorším náladu. Väčšinu času by som bola ticho, prípadne klamala o tom, ako sa mi darí.

  • Pocit, že za všetko zlé môžem len ja, často vedie k samovražedným myšlienkam.

  • Počas hodín som sa nemohla sústrediť, myšlienky mi stále utekali buď k nepríjemným pocitom či k myšlienkám na jedlo. Veľa som počítala, koľko kalárii som zjedla, a koľko si toho môžem ešte dovoliť zjesť, aby som nepribrala.

  • Nedokázala som si uvariť jedlo s primeranou kalorickou hodnotou.

  • Nevedela som byť milá na ľudí. Všetci mi vadili.

  • Neustále som mala bolesti hlavy, točila sa mi hlava a odpadávala som.

  • Nedokázala som domáce úlohy spraviť načas.


Za toto nemohla puberta, ale choroba, ktorá ma zožierala z vnútra.