• Čo oči nevidia

"Mami, naozaj som v poriadku"

Toxické vzťahy s ľuďmi trpiacimi poruchou príjmu potravy

Poruchy príjmu potravy (PPP) sú veľmi neprebádané mentálne choroby, a aj keď veľa terapeutov a psychológov sa vraj “špecializuje” na poruchy príjmu potravy, pravda je taká, že málokedy tušia, čo sa ich pacientom odohráva v hlave.

Mentálna anorexia či bulímia si chcú nechať svoju obeť len pre seba a pacienti sa často preto uzatvárajú pred rodinními príslušníkmi alebo aj blízkimi priateľmi. Klamanie, zašívanie sa, výhovorky, prečo nemôžeme ísť s kamarátmi von na každodennom poriadku. Hrôza.

Tak ako všetky mentálne choroby, aj PPP výrazne vplýva na vzťahy s blízkymi. Všetci si myslia, že odmietanie jedla skončí v momente, keď sa človek dostane na nejakú nízku váhu a povie si, že sa chce liečiť a chce pribrať. Hádky, ďalšie klamstvá, milné predstavy, tak vyzerá realita v mnohých prípadoch.


Pre rodiča je to strhujúce, predstava že majú choré dieťa, či už fyzicky alebo psychicky. Niekedy ani nevieme čo je horšie. Každý deň bojovania s jedlom a vlastným dieťaťom je extrémne vyčerpávajúce. Týmto by som chcela poďakovať všetkým rodičom, čo to deň čo deň nevzdávajú a bojujú za zdravie svojich detí. Hlavne v prípadoch, keď psychoterapia nezaberá, zostáva celá situácia na rodičoch.

V procese liečby je veľmi dôležité cítiť neustálu podporu zo strany rodiča. Osobne viem, že to niekedy nie je ľahké, ale ničomu nepomôže, keď sa frustrovaný rodič zvezie na ešte viac vystresovanom dieťati. Alebo, ešte horšie je držať všetky pocity v sebe, až raz oba rodičia vybuchnú a so svojím dieťaťom sa odmietnu rozprávať niekoľko dní. Veľké hádky ako aj malé nedorozumenia môžu veľmi narušiť vzťahy medzi rodičmi a ich dieťaťom, ako aj celú rodinu (súrodenci a pod.).

Viem, že PPP pacienti si väčšinou myslia že sú v tom boji sami. Ale to nie je pravda, vždy sú tu rodičia pre nás, nech sa deje čokoľvek. Niekedy nevedia, čo povedať alebo ako pomôcť, ale vždy sa u nich nájde vypočutie a objatie, dve veci ktoré potrebujeme najviac.

Ak sa chcete vyrozprávať, povedať rodičom čo vás trápi a ako by vám vedeli byť lepšie nápomocní, toto je váš čas. V priebehu liečby budete mat lepšie chvíľky ale aj horšie. Netreba sa toho báť. Berte život tak, ako príde, všetko sa deje pre nejaký dôvod a má vás to niečo naučiť. Ako vás, tak aj vašich blízkych. Buďte s nimi trpezliví a aj sami na seba, uvidíte, že keď prehrmí to najhoršie, slnko sa na vás znovu usmeje.


Ak by ste sa báli zveriť rodičom alebo blízkym máme tu na našom blogu spísané linky pomoci.