• Veronika Žet

Môj blízky trpí... čo preňho môžem urobiť a kde si stanoviť hranice?

Potýkať sa s (nielen) duševným ochorením či vážnejšími psychickými ťažkosťami je bremeno, ktoré človeku mnohokrát zmení život na nepoznanie. Vysporiadať sa s ním či akceptovať ho je neľahká úloha, na ktorú musí dotyčný často vynaložiť veľa energie a rozhodne to nebýva vecou dní, častokrát ani mesiacov a niekedy ani rokov. V istom zmysle však táto akceptácia môže byť pre blízkych zasiahnutého človeka ešte náročnejšia než pre neho samotného. Keď totiž človek, na ktorom nám úprimne záleží, prežíva utrpenie, začne sa v nás odohrávať zmes ťaživých myšlienok, otázok, potrieb:

  1. Vidíme, že sa trápi a hoci sa nám možno aj pokúsi to všetko opísať, v skutočnosti si nikdy nedokážeme úplne presne predstaviť, čo všetko sa v ňom odohráva. Dokonca aj v prípade, že sme si niekedy prešli niečím podobným, skúsenosť každého jedného človeka je jedinečná a tak nie je možné, aby sme to plne pochopili a precítili tak ako on.

  2. Akokoľvek sa tomu bránime a racionalizujeme, pri blízkom človeku vždy pociťujeme istú zodpovednosť za jeho pohodu a taktiež pociťujeme zlyhanie, keď vidíme, že v pohode nie je. Niekedy sa pýtame sami seba: „Urobil som niečo, čo prispelo k tomuto stavu? Mal som niečo urobiť inak?“ Alebo v bezmocnosti dokonca hľadáme vinníka a nájdeme ho (alebo si aspoň myslíme, že sme ho našli) sami v sebe.

  3. Zúfalo hľadáme riešenie, východisko z ťažkej situácie a preberáme za jeho nájdenie zodpovednosť. Hľadáme, radíme, presviedčame, vybavujeme, skúšame... čokoľvek, len aby sme nášmu blízkemu pomohli.

Akokoľvek sú tieto veci prirodzené, do veľkej miery sú zbytočné a často i kontraproduktívne. V konečnom dôsledku nielen, že nepomôžu nášmu blízkemu, no môžu uškodiť aj nám a tým nášmu blízkemu ešte priťažiť. Je preto dôležité vedieť, čo s tým máme/môžeme urobiť:

  1. Preskúmajme, čo sa v nás odohráva. Hoci máme potrebu venovať čo najviac času nášmu blízkemu, treba si uvedomiť, že jeho ťažkosti zasahujú aj nás a preto je na mieste povenovať sa aj sebe. Skúsme pomenovať svoje pocity, predstavy, obavy a očakávania v súvislosti so stavom blízkeho. Verbalizácia je prvý krok k vysporiadaniu sa s tým, čo prežívame.

  2. Nehádajme, čo sa deje alebo čo by mohlo pomôcť, ale pýtajme sa (a pozorne počúvajme). V prvom rade blízkeho – čo sa v ňom odohráva a čo by potreboval od nás i všeobecne. Možno nám to nebude vedieť povedať tak ako by sme potrebovali, ale je veľmi dôležité pre nás i pre neho to skúsiť. Ďalej odborníkov – na pomenovanie stavu (diagnózu, prognózu) a možné kroky k zlepšeniu (druh terapie/liečby). Nie liečiteľov, duchovných, priateľov, ale skutočných odborníkov na danú problematiku. A potom zase blízkeho – ako vníma informácie od odborníkov a ako s nimi chce naložiť.

  3. Pokúsme sa akceptovať dané informácie a prijať pomoc, ktorá sa ponúka – že sú napríklad potrebné lieky, hospitalizácia, psychoterapia – a taktiež to, že nie je všetko v našich rukách. Nesnažme sa blízkeho spasiť, naozaj sa to nedá.

  4. A napokon to možno najdôležitejšie: uvedomme si, že máme vlastný život, ktorý za nás nemôže žiť nikto iný rovnako, ako my nemôžeme žiť za nášho blízkeho. Hoci by sme chceli, nemôžeme na seba vziať všetku ťažobu a ani sa s ňou popasovať namiesto neho. Podporujme ho, ak nám na ňom záleží, no len toľko (a tak), koľko (a ako) on sám chce a hlavne toľko, aby sme tu zvládali byť aj sami pre seba. Je predsa pochopiteľné, že v situáciách, keď náš blízky trpí, chceme byť „tí silní“. Ale aj my sme len ľudia. A je normálne, ak tiež potrebujeme pomoc.