• Tereza Laktišová

Urob veciam vo vozíku miesto

V uplynulých dňoch, kedy na mňa veľmi doliehalo porovnávanie sa s ostatnými, napadol mi jeden obraz, ktorý mi pomáha byť na seba dobrá a pochopiť, ako to je.


Je to myšlienka, že životom si každý z nás ťahá svoj vlastný vozík.


Ten je plný našich dobrých vlastností a našich slabých stránok, našich skúseností a spomienok. Tým pádom ho každý má naplnený úplne inak. Niekomu sa vozík ťahá ľahšie, niekomu ťažšie, pretože v ňom má naložené iné veci. Niekto ho má pekne uprataný a všetko v ňom je zarovnané, niekto ich má málo ale sú nahádzané krížom-krážom cez seba tak, že tam už nič iné nezmestí. Niekto ho ťahá sám, niekomu pomáhajú ešte ďalší štyria. Niekto ho má deravý, tak mu z neho veci po ceste vypadávajú.


Čo je ale zvláštne, že akosi podvedome rátame s tým, že za každých okolností musíme tento vozík utiahnuť sami, alebo že sa bude ťahať rovnako ťažko po celý čas.


Predpokladáme tým ale, že každý vozík je rovnako veľký, rovnako ťažký a rovnako dobre usporiadaný. Tak to ale v realite vôbec nefunguje. Niekomu možno už od mala pomáhali veci vo vozíku zarovnať a urobiť im miesto, kým iným iba naznačovali, že niečo z neho bezodkladne treba vyhodiť. Niekto zase nikdy nezistil, že sa mu ťahá ťažšie, pretože tam má tažkú železnú guľu, o ktorej ani nevedel, alebo že sa mu tam nasťahoval iný človek, ktorý zaparkoval svoj vozík v kríčkoch a nechá sa viesť tým naším.


Vozík má ešte takú špeciálnu vlastnosť, že niektoré veci sa z neho nedajú vyhodiť.


Môžeme sa snažiť, ale to, čo vytesňujeme – spomienky na ktoré sa snažíme zabudnúť, zlé vlastnosti ktoré sa silou mocou snažíme skryť alebo poprieť alebo vzťahy, ktoré sme nechali nedoriešené vždy vyjdú na povrch a budú nás prenasledovať.


Vozík tak proste funguje. Je v ňom akoby magnetické pole ktoré všetko vždy pritiahne späť. Tým pádom už vyhadzovanie vecí nedáva zmysel.


Zmysel dáva len urobiť nášmu nákladu miesto tak, aby sme ho utiahli. Aby sme všetky tieto skúsenosti dali do takej podoby, že budú utiahnuteľné. Môže to znamenať, že si zaobstaráme vozík s väčšou plochou, aby nám odtiaľ už nič nevypadávalo. Alebo uznať, že sa nám ťahá dosť ťažko a prizvať niekoho (ideálne niekoho s ľahším vozíkom) na pomoc, pretože sám to nedám. Uznať to, že si tam hádžem niekedy sám až príliš ťažké veci, alebo že žijem v blízkosti niekoho, kto mi doň hádže svoje. Uznať, že niektoré veci možno budem musieť niesť.


Možno niekomu do vozíka nadelili toľko ťažkých vecí, že už zvládne nakladať len ľahšie veci a pomalším tempom.


Jednoducho, cestou je rešpektovať to, že každého vozík je naplnený inými vecami, ktoré si vyžadujú iné životné voľby, iné rozvrhnutie času a iný spôsob usporiadania, aby sa nerozsypali.


Potrebujeme rozdielny pracovný čas, rozdielne aktivity, rozdielne vzťahy, rozdielne miesta pre život.


Rátať s tým, že v živote každého človeka môže nastať moment, kedy mu vo vozíku pristane nálož, či už jeho vlastnou zásluhou alebo vinou iných. Všetci sme na rovnakej vlne, pretože sme ľudia.


Máme emócie, telo a dušu ktoré tu nami počas života budú tráviť čas a keď sa budeme tváriť, že ich nemáme, veľmi rázne sa ohlásia.


Preto porovnávanie vozíkov koniec koncov nedáva zmysel. Robia nás ľuďmi a to je dobre.