• Tereza Laktišová

Veľké slová majú byť nemé

Veľké slová majú byť nemé.


-povedala raz moja dobrá kamarátka.


A ja, ako človek ktorý rád rozpráva a diskutuje, sa často ocitnem v kolotoči slov. V kolotoči „prepáč“, „za chvíľu to urobím“, alebo „môžeš so mnou rátať“. Momentálne som ale došla do bodu, kedy už zo slov nič nevyčarím.


Pri slovách sa totiž dá prepadnúť pokušeniu vyplniť nimi aj ten priestor, ktorý náleží mojim činom. Ten priestor vidia len ľudia, ktorí sú mi ozaj blízki a poznajú ma. Vidia, že kalendár je prázdny, že moju sťažnosť nenasleduje naplánovaná aktivita, že tony prečítaných kníh sa neodrážajú na živote.


Slovami sa dá očariť, dá sa nimi manipulovať aj klamať, a schopnosť ovládať slovo je veľkou zbraňou. Preto je lákavé plniť slovami oblasti, v ktorých odmietame niečo urobiť. Odhaľujú oblasti, v ktorých som sebecká. V ktorých slovami len uťahujem povraz, aby pri mne ostal určitý človek, alebo práca, uznanie, starostlivosť a láska. Miesta v ktorých som nič nezasiala a čakám úrodu.


Slovo a správna rada ktoré si nezoberieme k srdcu sú ako zrkadlo, do ktorého sa nepozrieme.


A niekedy svedčia len o tom, že už sme sa rozhodli nič neurobiť. Bolesť, ktorej sa vyhýbam rastom ale nahradí bolesť z toho, že stojím na jednom mieste. Bolesť z toho, že sa nedokážem na seba pozrieť.


Tam, kde cítim, že by som mala ešte niečo povedať, je práve to miesto, kde by som už nemala nič dodávať. Kde správanie bude musieť stačiť.