• Čo oči nevidia

Zomieram, no aj tak nie som dosť chudá

Updated: Feb 15

Môj boj s anorexiou

„Stratila som menštruáciu, moja koža bola suchá, začali mi padať vlasy. A malo to viacero podobných následkov...“


Fotograf: Ľudmila Ježová


Človek padá a zas vstáva až do bodu, kým sa nezatne a nerozhodne sa s tým niečo

urobiť nadobro. Dlho som odkladala písanie tohto príbehu. Nemyslela som si, že už je ten vhodný čas. Popravde si to nemyslím ešte ani teraz, lebo

môj príbeh zatiaľ nemá žiaden koniec, ale na druhej strane to

dokonale ukazuje to, že boj s psychickými chorobami je beh na dlhú trať.


Skoro každý kto chodí ku psychológovi a snaží sa prísť na dôvod,

prečo uňho tieto problémy prepukli zistí, že to bolo ešte skôr ako si dovtedy

uvedomoval. Keď sa na to spätne pozriem ja, mala som to rovnako. Ľudia ktorí

ma stretávali keď som chodila ešte do škôlky mi často hovoria, že im ma bolo

ľúto. Vraj som vyzerala smutne a bola som utiahnutá. Ja to tak nevnímam. Skôr

si myslím, že som mala vlastný svet, ktorý ma zamestnával natoľko, že som

nemala čas venovať sa realite. Mala som úžasnú fantáziu a to pretrvávalo aj

počas prvých ročníkov základnej školy. Často som dostávala poznámky za

to, že som nepozorná, roztržitá, zasnená. Vtedy som sa začala obviňovať. Bola

som proste iná, divná a bola moja chyba že nedokážem zapadnúť. Keď to

dokážu všetci ostatní, tak prečo nie ja? Pomaličky som si k sebe začala vytvárať

nenávisť, ktorá sa rokmi len prehlbovala. Začala som odmietať všetkých, ktorí

sa so mnou chceli rozprávať alebo kamarátiť, pretože som si myslela, že je to

len zo súcitu. Začala som byť úzkostnejšia a depresívnejšia. Doma sa to

prejavovalo tak, že som bola často podráždená a začala som mať kopec

iracionálnych strachov. Jednu dobu som sa neskutočne bála zaspať a vždy som

musela vedieť, že je niekto pri mne a že nie všetci spia. Myslím, že som vtedy mala

strach zo spánkovej paralýzy. Rodičia to chápali a snažili sa mi pomôcť, ale po

nejakej dobe ich to už prestalo baviť. A tak som veľa nocí presedela na posteli,

opretá chrbtom o stenu, so zapnutým svetlom a neustále som pozorovala, či sa

nedeje niečo podozrivé. Keď sa na to spätne pozriem, musel to byť celkom

vtipný pohľad, ale vtedy som sa naozaj bála. Začala som kvôli tomu prvýkrát

navštevovať psychologičku, ktorá mi musím povedať. vôbec nepomohla. Skôr

naopak, naučila ma, aby boli všetci spokojní, musím svoje pocity skrývať. Keď

som bola asi šiestačka, tak sa moji rodičia rozviedli. Bolo to pre mňa nepríjemné prekvapenie, keďže som ich vzťah vnímala ako dokonalý. A aj keď už predtým párkrát rozvod spomenuli, nikdy som si nemyslela, že sa to naozaj stane. Dohodli sa na striedavej starostlivosti a mne ako človeku, ktorý nemá rád veľké zmeny, trvalo celkom dlho kým som si na to zvykla. Začala som zas chodiť

ku psychologičke. Menila som vtedy aj školu a bola som dosť vystresovaná. A tak

som sa začala rezať. Prvýkrát som to spravila, ani neviem prečo. Možno iba zo

zvedavosti. A potom to už išlo. Stále to zintenzívňovalo a mala som čoraz

väčší problém skrývať rany. Keď na to prišli rodičia prvýkrát, vyhovorila som sa, že

som to chcela iba skúsiť. Áno, viem, dosť blbá výhovorka, ale nejako mi to

prešlo. Druhýkrát som už musela začať znova chodiť ku psychológovi

(k tretiemu v mojom živote), ale pokiaľ človek nechce pomoc, nepomôže mu ani

najväčší odborník. Hovorila som len to, čo odo mňa chcel počuť a po pár

sedeniach som presvedčila psychológa aj rodičov, že už terapiu nepotrebujem.

Nemôžem povedať, že by som bola celé tie roky iba nešťastná. Zažila som

hromadu úžasných zážitkov, našla si skvelých kamarátov, ktorí tu vždy boli

a ešte stále sú pre mňa. Robila som veci, ktoré ma tešili. Občas som mala lepšie

obdobia a občas horšie. Zo základnej som

prešla na strednú a tam odštartovalo, dovtedy asi najhoršie obdobie depresií.

Začala som sa v škole oveľa viac snažiť a stala sa zo mňa obrovská

perfekcionistka. Sama na seba som vyvíjala taký veľký tlak, aby bolo všetko

dokonalé, že som sa tým vlastne pomaly ale isto ničila.

Potom prišla karanténa. Zo začiatku som sa tešila, lebo som nemusela byť

v takom strese kvôli škole, nemusela som chodiť medzi ľudí a mala som viac

voľného času na veci, ktoré ma bavia. Bolo mi ľúto že som nemohla chodiť na

hodiny spevu, ktoré pre mňa boli asi jedinou vecou, ktorá ma naozaj tešila, ale

tie sme taktiež po krátkom čase začali mávať online a všetko sa zdalo byť fajn.

Ale ako to tak býva, keď má človek veľa času, začne vymýšľať čo s ním. Ja som

sa chcela zamerať na svoje telo, ktoré som už dlho nenávidela. Nikdy som

nejedla normálne. Moje dni vyzerali tak, že som väčšinu dňa hladovala, alebo

jedla smiešne málo a večer to všetko dobehla. Taktiež som mala vždy problém

jesť pred ľuďmi. Doslova som sa hanbila za to, že potrebujem jedlo, čo je naozaj

až komické. Teraz som ale chcela začať chudnúť zdravo. Vedela som, že aby

som schudla, musím byť v kalorickom deficite. Ale jedla som dosť na to, aby

malo moje telo energiu fungovať a byť aktívne. Rozhodla som sa, že budem

chodiť behávať. Zostavila si vlastnú rutinu, ktorú som každý deň opakovala.

Nikdy som nič neobmenila, vždy to muselo byť presne tak, ako deň predtým. Zo

začiatku som sa ani nevážila, takže som na sebe výsledky nepozorovala. Ale ako

náhle som s vážením začala, stala sa z toho nová závislosť. Jediná vec, ktorá vo

mne vyvolávala pocit falošného šťastia bolo, keď som videla, že číslo na váhe

klesá. Keďže bola karanténa, tak som pár mesiacov nikoho nevidela. Keď

som sa po čase dostala medzi ľudí, dostávala som veľa komplimentov na moju

postavu. To ma motivovalo a chcela som schudnúť ešte viac. Najskôr som úplne

vypustila raňajky. S tým som nemala vôbec problém, keďže trpím ranným

nechutenstvom a tlačím ich do seba skôr na silu.


vlastne nepotrebujem ani obed a stanovila som si hranicu 500 kalórií za deň,

ktorú som ale nikdy naozaj nedosiahla. Začala som jedlo vyhadzovať a klamať

všetkých na okolo. To je podľa mňa najhoršia vec na poruchách príjmu potravy.

Vaša hlava vás núti klamať ľuďom, ktorých máte radi a cítite sa príšerne. Ja som

nechcela klamať, ale nedokázala som tomu zabrániť, čo viedlo ešte k väčšej

seba nenávisti. Často som vyhodila jedlo len pre to, aby som nemusela stále

myslieť na to, že ho máme. Zo začiatku som mávala hlad, ale ten po čase

zmizol.


Tým že som si jedlo nedopriala, stala som sa na ňom úplne závislá. Neustále

som hľadala nové recepty, ktoré som skúšala a vykrmovala nimi všetkých

naokolo. Piekla som skoro každý deň. Pozerala som rôzne videá s jedlom

a vlastne to bola moja obľúbená téma. Nedokázala som myslieť na nič iné,

takže moja hlava bola vlastne úplne k ničomu. Nevedela som sa na nič

sústrediť a začala som pociťovať aj telesné ťažkosti. Nevládala som, bola som

unavená ale pri tom som nemohla spávať. Stratila som menštruáciu, moja koža

bola suchá, začali mi padať vlasy a veľa podobných vecí. Viackrát sa mi stalo, že

sa mi začalo veľmi ťažko dýchať. Zatočila sa mi hlava a musela som sedieť aj

hodinu na zemi, kým to prešlo. Všetko to som dokázala nejak vydržať, ale

potom prišlo úplne najhoršie obdobie. Bola som asi týždeň sama doma a mama

mi nechala peniaze na nákup. Samozrejme že som nič kúpiť nešla a keďže si

väčšinu jedla čo sme mali doma zobrali so sebou, skončila som s fľašou

zaváraných uhoriek, ktoré som jedla týždeň. Zapíjala som ich energeťákmi

a kávou, z čoho mi síce bolo neskutočne zle, ale váha išla rýchlo dolu. Po tomto

týždni som sa už jednoducho nemohla vrátiť k tomu, ako som jedla predtým a mala

som strach, dokonca už aj zo zeleniny. V skrini som mala obrovskú zásobu

energetických nápojov a upokojovala som sa len tým, že keď schudnem na

vysnívanú váhu, začnem pomaličky navyšovať príjem a budem si ju udržiavať. Ale pri

anorexii nič ako vysnívaná váha neexistuje. Nikdy som nebola spokojná, aj

keď som splnila prvý, druhý, tretí cieľ. Stále som chcela viac a viac. Začalo mi

veľmi zaliehať v ušiach. Najskôr iba občas, ale neskôr som v nich mala zaľahnuté

celý deň. To ma neskutočne vytáčalo a poprosila som mamu, nech ma vezme

k doktorke. Tá sa na mňa pozrela, okamžite ma zvážila a poslala ma na

hospitalizáciu s podozrením na mentálnu anorexiu. Objavila aj moje jazvy, takže

jej bolo jasné, čo sa deje. Sľubovala, že to bude tak na 2-3 dni, kým zistia, čo

mi je a potom ma pustia domov. Bola som dosť naivná, keď som si myslela, že

mi hovorí pravdu, lebo v nemocnici som strávila 2 týždne. Už pri príjme som si


uvedomila, že možno naozaj nie som úplne zdravá, keď mi sestričky nevedeli

zobrať krv kvôli tomu, ako som bola dehydratovaná a bez potrebnej výživy.

Stále to pre mňa ale nebolo dosť na to, aby som chcela niečo zmeniť.

Sestričky aj doktorky boli úžasné a aj keď bolo vidno, že nie sú špecializované

na poruchy príjmu potravy, snažili sa najviac ako vedeli, aby ma pochopili a pomohli mi. Každý deň

som mala sedenie so psychologičkou a mala som skvelú pani doktorku, ktorá so

mnou viedla dlhé rozhovory, aj keď to vôbec nebola jej povinnosť.


Prvý týždeň bol asi najťažší, lebo som bola pevne presvedčená, že už po prvej

večeri mám o 5 kilo naviac. Navyše mi po každom jedle bolo fyzicky zle

a psychicky ešte horšie. Keď som sa po týždni uistila, že naozaj nepriberiem

z trošky jedla, začala som jesť aspoň polovičné porcie, ale každý gram na viac

pre mňa znamenal, že musím jesť menej. Za dva týždne som teda absolútne nič

nepribrala a keďže som nad každým jedlom plakala, odporučil psychiater

hospitalizáciu na psychiatrii. To sa mi samozrejme nepáčilo, lebo som mala

v hlave stále predstavu, že keď prídem domov, budem v chudnutí pokračovať.

Ale rodičia sa rozhodli, že dajú na rady doktorov. A tak som sa dostala na

psychiatriu do Kremnice. Už pri príjme keď mi z kufra vybrali tri štvrtinu vecí a

poslali domov môj telefón mi bolo jasné, že to asi nebude úplne zábava. Najviac som sa bála toho, aký tam

budú ľudia, lebo všetky tie úžasné filmy z prostredia psychiatrie nám hovoria,

že šikana a bitky sú tam na dennom poriadku. To sa samozrejme nestalo, práve

naopak. Už pri príjme ma dievčatá privítali a zobrali ma medzi seba. Stretla som

tam pár naozaj skvelých ľudí a bolo pre mňa veľmi oslobodzujúce, porozprávať

sa s niekým, kto rozmýšľa podobne, ako ja. Keby som avšak mala hodnotiť lekársku starostlivosť, určite to nebude pozitívne. Psychiatričku som skoro nevidela a o psychologičke už ani nehovorím. Často ma zabúdali vážiť alebo ma

vážili v oblečení a na jedlo takmer vôbec nedozerali. Pravidelne som

vyhadzovala pečivo a nikto si to ani nevšimol. Je to samozrejme aj moja chyba,

ale keď človek vie, že za svoje neresti nebude potrestaný, nemá dôvod ich prestať robiť. Cítila som sa tam príšerne, pretože tam fungovali režimy, a v režime „A“ z ktorého som sa nedostala celé tie 2 týždne, som mala úplne zakázané telefonáty.

Nemohla som hovoriť s nikým známym a to môj stav len zhoršovalo. Celkovo

vidieť 5 pokusov o samovraždu za dva týždne, človeku na psychike nepridá.

Jediné čo mi pomáhalo bolo čítanie, ktoré ma aspoň na chvíľu vytrhlo z reality

a samozrejme pár dievčat, s ktorými sme sa navzájom podporovali. Úprimne si

myslím, že keby nebolo korony a Vianoc, asi by som si tam pobudla o pár

týždňov dlhšie, ale vďaka litrom vody, ktoré som pila pred vážením a knihám

vo svetri ma prepustili už po dvoch týždňoch. Nebol to síce najlepší spôsob ako

sa odtiaľ dostať, ale vtedy som bola na 99% rozhodnutá, že sa chcem vyliečiť.

Áno, bolo to len na 99% a to jedno zvyšné percento spôsobilo, že keď som sa dostala do prostredia kde to všetko začalo, prišli pochybnosti.

Začala som pozorovať že priberám a to viedlo k zmenšeniu porcií a k cvičeniu.

S náladami to bolo ako na hojdačke. Chvíľu som bola motivovaná vyliečiť sa

a snažila som sa jesť normálne a potom prišli príšerné výčitky. Za každé jedenie

som sa trestala a keďže už aj tak všetci vedeli o mojom sebapoškodzovaní,

prestala som sa snažiť, mala som rany aj na viditeľných miestach.

Vyplavili sa na povrch všetky problémy, ktoré som potláčala nejedením. Prišli

silné depresie, nutkavé myšlienky spôsobené mojou ocd a jediným spôsobom

ako to utíšiť bolo, zas začať kontrolovať jedlo. Na chvíľu som prestala brať

všetky lieky, lebo som dostala strach, že z nich budem priberať ale videla som,

že to môj stav len zhoršuje. Teraz ešte stále bojujem sama so sebou, alebo ako

moja psychologička hovorí: „s tou druhou Lenkou, ktorá sa ma snaží presvedčiť,

že som nikdy nebola dosť chorá, že si moje choroby iba vymýšľam a že nechcem

a nezaslúžim si žiť.“


Mrzí ma, že zatiaľ neviem napísať iný koniec a chcela by som, aby bol môj

príbeh ako z filmu, v ktorom by to s najväčšou pravdepodobnosťou vyzeralo

tak, že by som sa zo psychiatrie vrátila ako úplne iný človek s vymeneným

myslením. Ibaže realita vyzerá inak. Dôležité je, priznať si problém a snažiť sa o to,

aby sme to chceli zmeniť. Nie je hanba keď niekto potrebuje pomoc, práve

naopak. Je to prejav odvahy a hlavne prvý krok ku zmene, ktorý ale musí urobiť

každý sám.


Korektor: Samuel Svrček